Slovensko má na Reprezentatívnom zozname nehmotného dedičstva UNESCO celkom 7 zápisov. Fujara, ako typický hudobný nástroj krajiny, a fujarová hudba pribudli na zoznam ako prvé, v roku 2008. Päť rokov hral typický drevený hudobný nástroj za Slovensko sólo, keď tam v roku 2013 pribudla Terchovská hudba.
O dva roky neskôr, v roku 2015, do tretice pribudol artefakt súvisiaci s muzikou – Gajdy a gajdošská kultúra. Následne, v roku 2016 sa do prestížneho zoznamu dostalo naše tradičné bábkarstvo, o rok neskôr Horehronský viachlasný spev. V roku 2018 sa svetovým dedičstvom oficiálne stala naša modrotlač a na sklonku roka 2019 aj drotárske remeslo.
Pri obdivovaní krásnych záberov slovenskej prírody, výtvorov ľudských rúk a remesla snáď žiadna hudba nevyznie tak príznačne a autenticky, ako mohutné tóny valiace sa z dlhej drevenej tuby. Fujara je mimoriadne dlhá píšťala s troma otvormi na prsty. Tvorí ju širšia píšťala s dĺžkou do 2 metrov a menšia, 50- až 80-centimetrová píšťala. Od dávna na nej hrávali pastieri, najmä na strednom Slovensku. Nie je iba národným ľudovým nástrojom, ale tiež historickým a umelecky jedinečne prepracovaným artefaktom. Vo zvuku fujary môžete počuť dunivú ľahkosť, ale tiež najprirodzenejší kolorit Slovenska.
Obec Terchová leží na severe stredného Slovenska a okrem toho, že je rodiskom národného hrdinu Juraja Jánošíka, je tiež synonymom tradičnej kultúry, zvykov a folklóru. V nehmotnom dedičstve sveta je zapísaná hudba typická pre túto lokalitu. Zhmotňujú ju menšie vokálno-inštrumentálne zoskupenia, ktoré rytmickými melódiami hranými na sláčikových nástrojoch priam pozývajú do tanca. Vystúpenia folklórnych skupín z Terchovej bývajú súčasťou rôznych podujatí, pričom najznámejším je medzinárodný festival folklórneho umenia Jánošíkove dni. Tradičná hudobná kultúra, prenášaná ústnym podaním, je pýchou a akousi značkou originality obyvateľov Terchovej a okolia.
Gajdy a gajdošská kultúra
Gajdy patria medzi najtradičnejšie ľudové hudobné nástroje, známe dlhé stovky až tisícky rokov. Na zozname nehmotného dedičstva UNESCO nie je zapísaný len samotný nástroj, ale aj gajdošská kultúra, zahŕňajúca všetky prejavy súvisiace s výrobou a používaním tohto špecifického mechu s píšťalou. Gajdošská kultúra predstavuje dlhú tradíciu reprezentovanú najmä roľníkmi a pastiermi na území Slovenska, ktorej korene siahajú do 14. storočia. Gajdošskú kultúru na Slovensku pomáha udržiavať, propagovať a rozvíjať aj špecializovaný cech. Cech slovenských gajdošov aktuálne eviduje približne 40 lokalít, v ktorých tradícia gajdošstva stále žije.
Tradičné bábkarstvo na Slovensku
Bábkové divadlo na Slovensku nie je len umeleckým či divadelným žánrom. Poskytuje tiež priestor na vyjadrenie rôznych uhlov pohľadu na svet a, keďže sa sústreďuje najmä na detského diváka, aj na výchovu v duchu morálnych hodnôt. Bábkové divadlo je integrálnou súčasťou slovenskej divadelnej a literárnej tradície, tradičné bábky sú vyrobené z dreva a ich pohyb je zabezpečený rôznymi technikami. Pôvodnými nositeľmi tradície bábkoherectva sú celé rodinné dynastie, v ktorých sa toto umenie dedilo z generácie na generáciu.
Horehronský viachlasný spev
Ak by sa vás niekto opýtal na typický zvuk slovenskej ľudovej kultúry, určite by ste nespravili chybu, ak by ste mu spomenuli Horehronský viachlasný spev. Mocný, priam až dunivý spev chlapov z Horehronia zaleje každý kút priestoru, v ktorom sa ozýva, a poslucháčovi ľahko spôsobí zimomriavky. Horehronský viachlasný spev je charakteristický hrdelnými prejavmi, ktoré sa nesú do veľkej diaľky, a dobre počuteľnými súzvukmi viacerých hlasov melódie. Tradícia spevu siaha do čias 14. až 17. storočia a zásadne ju ovplyvnil valašsko-pastiersky spôsob života. Jednou z najznámejších piesní, s ktorými sa tento slovenský hudobný fenomén spája, je Na kráľovej holi.
Tlač modrej – alebo technika postupného nanášania indigového farbiva na látku – sa aj v moderných časoch teší veľkej obľube a pozornosti. Možno aj preto, že sa nám podvedome spája s tradíciami a našou kultúrou. Dalo by sa povedať, že modrotlač je hotová alchýmia, pretože tento umelecký postup zahŕňa prípravu surovín, spriadanie, potlač a farbenie. Táto technika sa k nám dostala v 18. storočí z dnešného Holandska a Nemecka a do vzorov sa premietajú stovky rokov staré náboženské i prírodné motívy spojené s lokálnou kultúrou. Paradoxne, modrotlač najprv zažiarila v meštianskom prostredí, až následne (v 19. storočí) prerazila aj do ľudovej tvorby, ktorá znamenala obrovský rozmach vzorov, vzhľadom na rozličný vkus odberateľov.
Fascinujúce umenie a šikovné rúčky remeselníka, pred ktorými dnes často snímame klobúk, boli desaťročia až storočia dozadu bežnou prácou pre mnohých zručných ľudí. Tak je to aj s drotármi, ktorí v prvopočiatkoch často vandrovali aj niekoľko mesiacov či rokov, aby opravovali najrôznejšie domáce nádoby i hospodárske náradie. Zároveň z drôtu zhotovovali jednoduché výrobky do domácnosti. S postupným prienikom do mestského prostredia sa aj toto remeslo vyšľachtilo na umenie. Starí drotári objavili pre nasledujúce generácie užitočnú techniku, ako drôty splietať a ohýbať bez potreby zvárania či spájkovania.
Ľudia od pradávna používali vycvičené dravé vtáky na lov. Podľa informácií, ktoré máme, tradícia sokoliarstva siaha 4.000 rokov dozadu, pravdepodobne na územia stredoázijských stepí. Keďže rozľahlé planiny neposkytovali vtedajším lovcom veľa možností nebadane sa priblížiť na dostrel k vtákom sediacim na zemi, kočovné kmene začali na lov cvičiť dravé vtáky. Svet a ľudstvo za dlhé stáročia prešli vývojom a dnes je už sokoliarstvo skôr vzácnym umením, pri ktorom obdivujeme nespútaný majestát okrídleného dravca. Sokoliarstvo je na Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva ako medzinárodný zápis, Slovensko je jednou z 24 krajín, ktoré sú pod ním zapísané.
